V roku 1912 našli v starej truhlici na jezuitskej univerzite Mondragone v talianskom Frascatti nezvyčajný rukopis, ktorý v nej dlhé roky ležal zabudnutý. Bol to naozaj mimoriadny rukopis. Len o málo rozsiahlejší ako moderný paperback, pozostával z 204-och zakódovaných strán. Rukopis zdobili diagramy oblohy s pozíciami hviezd a planét, malé ženské postavy a náčrty čudne pôsobiacich rastlín v najrozličnejších farbách.
Knihu kúpil za veľkú sumu americký obchodník s bibliofíliami Wilfred Voynich. Je preto známa ako Voynichov rukopis. K zväzku bol priložený list datovaný 19.augusta 1666, ktorý napísal rektor pražskej univerzity Johannes Marcus Marci. Bol adresovaný renomovanému jezuitskému učencovi Athanasiovi Kircherovi, odborníkovi na kryptografiu, vedu zaoberajúcu sa lúštením kódov a šifier. Už predtým mu niekoľko strán rukopisu poslal jeho predošlý majiteľ, ktorý zasvätil celý život úsiliu dešifrovať ho. Kircherovi teraz posielali celý rukopis.
O histórii rukopisu do tohto okamihu nie je známe takmer nič. Podľa jednej teórie ho priviezol do Prahy z Anglicka mág John Dee. A podľa Johannesa Marcusa Marciho, autora listu, pôvodcom rukopisu nebol nik iný než Roger Bacon, mních a učenec z 13.storočia. Čo ako sa Kircher usiloval, nepodarilo sa mu ani po niekoľkoročnom úsilí dešifrovať rukopis. S pocitom veľkého sklamania ho vrátil jezuitom. Bol z neho celkom zmätený – tým skôr, že šifra na prvý pohľad pôsobila jednoduchým dojmom. Písmo sa podobalo na bežný stredoveký rukopis, aký sa vyskytuje v stovkách podobných kníh. Ale slová boli nezrozumiteľné.
Obrázky rastlín a planét naznačovali, že by mohlo ísť o stredoveký herbár – katalóg liečivých rastlín a ich vlastností. Takéto herbáre často ilustrovali astronomickými nákresmi, lebo niektoré byliny sa mali zberať počas splnu, pri východe slnka alebo keď hviezdy a planéty zaujali na oblohe isté postavenie. Ibaže to podľa všetkého nebol ani herbár.
Wilfred Voynich bol presvedčený, že moderná veda má oveľa lepšiu šancu dešifrovať rukopis a tak rozoslal jeho kópie popredným odborníkom z tejto oblasti. Začali tým, že sa pokúsili určiť, akým jazykom bol rukopis napísaný. Zdalo sa, že istým vodidlom by mohli byť rastliny, ale väčšina z nich bola vymyslená. Niektoré súhvezdia v astronomických diagramoch sa dali rozoznať, ale pritom sa nikomu nepodarilo rozlúštiť ich zakódované mená. Isté písmená a symboly sa v rukopise vyskytovali oveľa častejšie ako iné. Ale všetky pokusy o ich priradenie k najfrekventovanejším písmenám v abecedách známych jazykov zlyhali.
Astronómovia, ligvinisti, odborníci na Bacona, učenci zo samého Vatikánu – nik nevedel odhaliť tajomstvo Voynichovho rukopisu. Napokon v roku 1921 došlo k vzrušujúcemu prelomu. Wiliam Romaine Newbold, profesor filozofie na Pennsylvánskej univerzite v USA oznámil, že sa mu podarilo uspieť tam, kde všetci ostatní zlyhali. Konečne rozlúštil záhadný kód. Podľa Newbolda rukopis skutočne obsahoval vedecké dielo Rogera Bacona, napísané obyčajnou latinčinou. Písmená v jednotlivých slovách však boli poprehadzované tak, aby rukopis pozostával zo samých anagramov. Stačilo tieto anagramy dešifrovať. Všetci uznávali, že Bacon bol mimoriadne inteligentný človek Ale Newboldov text naznačoval, že Bacon bol ešte oveľa viac. Že fakticky urobil celú sériu významných vedeckých objavov, čím predbehol svoj čas a zmenil celé dejiny vedy. Vari by naozaj mohol byť najväčším vedcom všetkých čias, väčším než Newton či Galileo? Lenže prečo svoje poznatky pred svetom utajil?
Dva roky po Newboldovej smrti – priateľ zverejnil závery jeho výskumov. Väčšina odbornej verejnosti ich prijala ako správnu interpretáciu Voynichovho rukopisu. Niektorých vedcov však nepresvedčili. Upozorňovali na nedostatky systému, ktorý Newbold použil na rozšifrovanie textu. Fungoval jedným smerom, kód sa podľa neho dal previesť do latinčiny, ale nedal sa využiť na opačný postup, teda Bacon pomocou toho istého algoritmu nemohol zakódovať pôvodný latinský text. Nedávalo to zmysel. Preto požiadali o vyjadrenie doktora Johna Manleyho, jazykovedca a uznávaného lúštiteľa kódov, ktorý sa už preslávil rozlúštením kódu používaného nemeckými špiónmi počas prvej svetovej vojny.
Manley preskúmal rukopis a dospel k záveru, že napriek chvályhodnej snahe Newbold nepoužil správny kľúč na jeho rozšifrovanie. Jeho teória anagramov bola nepoužiteľná a interpretácia predpokladaných tesnopisných skratiek celkom chybná. Pri bližšom skúmaní sa ukázalo, že údajné skratky vznikli tým, že sa na niektorých miestach atrament odlúpol z pergamenu. Newboldove tvrdenia tým boli celkom zdiskreditované. Odvtedy sa pokúsilo o dešifrovanie Voynichovho rukopisu mnoho ľudí a nikomu sa to nepodarilo. Niektorí dokazovali, že to musel byť herbár a dokonca predviedli extrakty a nápoje, ktorých receptúry rukopis údajne obsahuje. No nevedeli vysvetliť ako rozlúštili kód a tak ich závery odborná verejnosť neprijala.
Ďalšia skupina odborníkov prišla s myšlienkou, že rukopis je napísaný akýmsi umelým jazykom, ktorý potom ešte zakódovali. Otázku zostáva, prečo by Roger Bacon, mních z 13.storočia, vynakladal také obrovské úsilie na utajenie výsledkov svojej práce. Aj keby chce čosi skryť, prečo by sa neuspokojil s jednoduchším kódom? Jediným možným vysvetlením by mohlo byť, že chcel ukryť tajomstvá receptov zo svojho herbára pred konkurenciou. Ak áno, tak sa mu to dokonale podarilo. A tak tajomstvo Voynichovho rukopisu zostáva dodnes neodhalené. Rukopis dnes uchovávajú na univerzite v Yale, kde márne čaká na niekoho, kto by ho rozlúštil. A možno sa takého človeka nikdy nedočká. Koniec koncov nevieme, kto rukopis vytvoril, kedy ho vytvoril, ani čoho by sa mal týkať. Teda nedá sa o bohviečo oprieť, však?…
Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 01. 12. 1998