Je to rovnaké s Kaprovou Tou Druhou? Pozrime sa najprv, kedy sa s ňou rozíde.
Takisto ako Šťuka, ani on to neurobí, pravdaže, po dvoch-troch schôdzkach so Šťukou. Kým nenastalo medzi ním a Šťukou zblíženie, niet dôvodu niečo meniť na doterajšom spôsobe života, a Šťuka je dosť múdra, že to zatiaľ nežiada.
Dôsledne postupuje „metódou odlíšenia“. Ak Tá Druhá núti Kapra, aby si ju vzal, Šťuka „to nerobí“, a tým dosahuje, že pri Tej Druhej sa Kapor začína cítiť zle a pri Šťuke dobre; Tá Druhá sa neprestajne tvári urazene, ukrivdene, má jednostaj v očiach otázku a prosbu, pomaly o inšom ako o vydaji nechce hovoriť, a ak sa aj prinúti k inej téme, aj tak sa to vždy, nevyhnutne pri sobáši skončí:
– Bola som vo štvrtok na Molierovi.
– Pekné predstavenie?
– Herci boli výborní… A videla som na balkóne Manciku s mužom.
– Hovorila si s ňou?
– Nie. Vyhla som sa jej.
– Prečo?
– Mám jej povedať, že som v divadle sama…?! – Vyčítavý pohľad –
– a Kaprov výbuch: – ..a že sme sa ešte vždy nezobrali. Len to dopovedz! Dopovedz, no!
Kapor tresne dverami a zavolá Šťuke; so Šťukou, len so Šťukou si vždy oddýchne! Šťuka nič nechce, o nič neprosí, na nič sa nepýta, je milá, veselá, nesťažuje sa…
Áno, Šťuka neprosí, aby sa s Tou Druhou rozišiel, nevraví, že „ona to trpieť nebude“. Najprv vytvorí stav, kedy je Kaprovi s ňou dobre, lepšie, ešte lepšie, a keďže je mu s ňou najlepšie a chce s ňou byt čoraz častejšie, znevidí sa mu, že Šťuka nemá vždy pre neho čas. Začne naliehať, aby Šťuka rozviazala „akési tie svoje záväzky“. V tom okamihu Šťuka povie:
– Ale…
– Aké ale?
– Ale ty predsa tiež… nie?… ty predsa tiež máš nejaké záväzky?
– Ja! Nie… totiž… áno, ale…
– Nuž teda? Ako môžeš chcieť odo mňa –
– Ale ja nechcem, aby sa okolo teba motali kadejakí –
– Ja by som mohla povedať to isté –
– Tak ty sa s ním budeš ďalej stretávať?!
– Keď sa ty stretávaš…
– Do čerta! Tak sa nebudem stretávať! Ale ani ty!
Ako vidno, Šťuka vôbec nemusela potriasť stromom : zrelé jabĺčko Kaprovho rozchodu s Tou Druhou jej padlo rovno do lona. Nič si nevynucovala, o nič nežiadala, a tak, že si to Kapor čo len v najmenšom neuvedomoval, dosiahla, aby rozchod deklaroval sám.
Deklaroval; od deklarácie ku skutku to ešte chvíľu trvalo, lebo Kapor, ako všetci chlapi, je skôr tvor pasívny, nemá rád akcie, najmä tie nepríjemné akcie, a tobôž nie so ženskými. Začas to ešte teda beží, ale ani tu Šťuka nestráca nervy, ani neurýchľuje proces tým, že by naliehala na Kapra. Urýchľuje ho ako zvyčajne – metódami nepriamymi.
Postará sa napríklad, aby ju s Kaprom videli tam, kam chodievajú známi Tej Druhej, aby Tej Druhej neprestajne donášali: „Včera sme videli toho tvojho s nejakou ženou vo vinárni“… „Predvčerom bol ten tvoj na koncerte s…“ atď., atď. Tá Druhá sa začne blížiť k bodu varu a doterajšie výčitky a prosebné pohľady nevyhnutne vystriedajú scény, v ktorých napokon, s rovnakou nevyhnutnosťou, Tá Druhá urobí v rozčúlení onú osudnú chybu:
– Ona alebo ja! – vykríkne. – Mám už toho dosť!
Kapor len na to čakal:
– Aj ja, – zreve natešene a uteká k dverám, šťastný, že rozchod nemusel vyprovokovať sám.
Súperenie je hra nervov a trpezlivosti, vraví si v duchu Šťuka, keď jej Kapor víťazoslávne oznámi, že „on už si urobil vo svojich veciach poriadok“. Tá Druhá prehrala, lebo naliehala; a čo vraví tá stará múdrosť? Nikdy nechytíš to, čo naháňaš…
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka a chlapci