foto ženy z obrazu A. Mucha

Nezrovnalosti pádu ruského cára

„Vo chvíli, keď sa každý z nás prvý raz nadýchol, naprogramoval svoju budúcu cestu životom. Naša osobnosť je ovplyvnená z jednej tretiny genetickou informáciou, druhú tretinu predstavuje prostredie, v ktorom sa formujeme a nakoniec karmou, ktorú sme si zvolili v čase pred narodením.“ Tak takto začínala numerologická časť Relácie o Mystike s Majou v roku 1998. Teraz po dvanástich rokoch Vám tú záhadnú nenumerologickú časť ponúkam každý piatok na našom portáli vo forme článkov. Dnes na tému Anastasia.

V noci zo 16.júla 1918 stráže prikázali poslednému ruskému cárovi Nikolajovi II, jeho manželke cárovnej Alexandre, synovi Alexejovi a štyrom krásnym dcéram – Oľge, Tatiane, Marii a Anastasii – aby zišli do pivnice domu v malom baníckom mestečku Jekaterinburgu, kde boli ubytovaní. Začiatkom predošlého roku v Rusku vypukla revolúcia, Nikolaja donútili, aby sa vzdal trónu a v krajine sa ujala moci nová vláda zložená prevažne z ľavičiarskych revolucionárov. Cára s rodinou, údajne v záujme ich vlastnej bezpečnosti, držali vo väzbe najprv v cárskom paláci v Sankt Petersburgu a neskôr v zrekvirovanom dome profesora Nikolaja Ipatieva v Jekaterinburgu. Tu ich ukrývali za špeciál postavenými plotmi pod bedlivým dozorom päťdesiatich ozbrojených dozorcov. Po mesiacoch skrývania sa a neistoty v nich skrsla nádej, že sa blíži koniec ich utrpenia. Povedali im, že v Jekaterinburgu už nie sú v bezpečí a že ich evakuujú do Československa.

Po dlhom čase ich premkol pocit vzrušeného očakávania. Cár niesol v náručí 13 ročného Alexeja, svojho jediného syna a následníka. Alexej trpel dedičnou chorobou zvanou hemofilia, ktorá sa prejavovala zníženou zrážanlivosťou krvi; aj obyčajné škrabnutie sa mohlo pre mladého princa stať osudným. Cár si sadol do pripraveného kresla. A potom, tak rýchlo ako predtým skrsla, v nich pominula všetka nádej. Ich žalárnik, sibírsky žid menom Jurovskij, oslovil cára: „Nikolaj Alexandrovič, vaši stúpenci sa pokúsili zachrániť vám život. Ale neuspeli a spečatili tým váš osud. Vy i vaša rodina budete zastrelení.“ „Čo ste povedali?“ zajachtal neveriaco cár. „Čo ste to povedali?“ „Nijaké slová vás teraz nezachránia,“ odvetil Jurovskij a strelil revolverom cárovi do pŕs. Keď sa mŕtvy cár zviezol z kresla, jeho žena i rodina padla na kolená pred Jurovským. „Zľutujte sa nad mojimi deťmi,“ prosila cárovná vraha svojho ~ manžela. „Urobte so mnou čo chcete, ale zaprisahám vás, ušetrite moje deti. Ničoho sa nedopustili.“ Jej slová však narážali na bariéru ľahostajnosti. Cárovnú, jej deti, lekára, kuchára a dve slúžky zastrelili pokľačiačky. Vonku ktosi turoval motor nákladiaka, aby zamaskoval hluk výstrelov. Už o niekoľko dní mesto obsadili jednotky ruskej Bielej armády vernej monarchii, urputne bojujúce proti boľševickým revolucionárom, ktorí zvrhli cára a úrady nariadili prešetrenie hrozných udalostí zo spomínanej júlovej noci. Ich rekonštrukcia vyplynula z výsledkov tohto šetrenia.

Lenže do akej miery sa dalo veriť tejto rekonštrukcii? Čo sa v osudnú noc stalo naozaj? Niektorí ľudia odmietli závery vyšetrovania ako propagandistický akt bielych zameraný na získanie maximálnej podpory pre ich vec. Na podoprenie svojich tvrdení predložili fotografie pivnice, na ktorých vidieť diery po guľkách v stenách a dlážku s narýchlo vydrhnutými krvavými škvrnami. V ďalšom oficiálnom vyhlásení, ktoré vydala niekoľko dní po vražde druhá strana sa však tvrdilo, že kým cára naozaj popravili, jeho manželku i syna ušetrili a odviezli na bezpečné miesto. V oficiálnom bulletine sa doslova uvádzalo: „Romanovovcov previezli na bezpečnejšie miesta. “ V ďalšej správe opakovali, že cár je mŕtvy, ale tentoraz ako dodatok uviedli, že do bezpečia odviezli celý zvyšok panovníkovej rodiny vrátane dcér. Aká bola skutočná pravda? Naozaj rodina Romanovovcov zahynula celá v Jekaterinburgu alebo niektorí z jej príslušníkov krvipreliatie prežili? Tak sa zrodila jedna z najvzrušúcejších záhad 20.storočia. Hlavným problémom, pred ktorým stáli vyšetrovatelia bol nedostatok dôkazov. Nenašli sa nijaké telá, ktoré by podopreli ich verziu udalostí. Stalo sa tak až v roku 1995, keď sa po vykonaní testov DNA na kostiach nájdených v hrobe ukrytom v lesoch neďaleko Moskvy ukázalo, že ide o pozostatky niektorého člena rodiny Romanovovcov. Pravda, nebolo jasné či všetky nájdené patrili príslušníkom cárovej rodiny, takže dodnes zostáva tajomstvom, čo sa stalo so všetkými deťmi. A zostáva nezodpovedaná otázka: ak niektoré z detí prežili masaker, čo sa s nimi stalo potom? Druhý deň po tomto vraždení z Jekaterinburskej stanice odišiel neznámym smerom vlak, ktorý mal na všetkých oknách zatiahnuté rolety. Kto sa v ňom viezol, zostalo prísne stráženým tajomstvom.

A teraz sa dostávame azda k najčudnejšej časti tohto záhadného príbehu. Cárova najmladšia dcéra Anastasia mala v júli 1918 sedemnásť rokov. O dva roky neskôr, vo februári 1920 sa neznáma mladá žena pokúsila o samovraždu tým, že skočila do jedného z kanálov v Berlíne. Polícia v tejto súvislosti vydala nasledujúce vyhlásenie pre tlač: Včera večer o 20 hodine asi dvadsaťročná dievčina skočila z Bendlerovho mosta do kanála úmyslom vziať si život. Po tom, ako ju zachránil policajný seržant, neznámu dievčinu prijali do Elisabethinej nemocnice na Lotzowstrasse. Nenašli sa u nej nijaké doklady ani cennejšie predmety a odmietla čokoľvek vypovedať o sebe či motívoch svojho samovražedného pokusu. “ Keďže úrady nevedeli zistiť jej totožnosť ani motívy jej činu, poslali ju do miestnej psychiatrickej liečebne, kde strávila ďalšie dva roky. Po celý čas odmietala odpovedať na akékoľvek otázky týkajúce sa jej osoby a nezapájala sa do nijakých činností, ktoré sa odohrávali okolo nej. Potom sa záhada ešte prehĺbila. Jedna z pacientok, ktoré žili pred revolúciou v Moskve začala tvrdiť, že dievčinu spoznala: je to veľkňažná Tatiana, cárova druhorodená dcéra.

Po niekoľkých mesiacoch sa penzionovaný policajný úradník barón Arthur von Kleist spriatelil s Tatianou a zobral ju hrávať do svojho domu. V mladej žene sa postupne natoľko prehĺbila dôvera k jej dobrodincovi, že mu začala rozprávať o svojom živote. Počas jedného z mnohých rozhovorov, ktoré spolu viedli sa barónovi Kleistovi priznala, že je naozaj Romanovová, ako uhádla tá žena, pravda nie Tatiana. V skutočnosti je vraj cárova najmladšia dcéra Anastasia. Tvrdila, že bola svedkom zmasakrovania celej svojej rodiny v Jekaterinburgu. Ju jedinú zachránil jeden z vojakov, ktorí v tú noc prišli a odviezol ju spolu so svojou rodinou do Rumunska. Po jeho smrti sa zatúlala až do Berlína a tam, bez jediného priateľa a bez rodiny sa rozhodla skoncovať so svojím biednym životom. Hoci táto dievčina a jej senzačný príbeh vyvolali obrovskú pozornosť v celej Európe, nie všetci uverili jej tvrdeniu.

Sestra cárovnej, Anastasiina teta sa na ňu prišla pozrieť no neverila, že je to jej neter. Je to podvodníčka, vyhlásila teta, i keď nie zákerná. Na druhej strane jej strýko, veľknieža Andrej, ktorý poznal Anastasiu lepšie než jej teta, bol presvedčený, že záhadné dievča hovorí pravdu. Aj rôzni ďalší známi vrátane dcéry cárovho lekára si boli istí jej totožnosťou – Anastasia lekárovej dcére povedala, že sa presne pamätá, ako ju jej otec vyliečil z osýpok a spomenula si na podrobnosti, ktoré nemohol poznať nik okrem Anastasie a jej sestier.

Roku 1938 Anastasiu istý nemecký právnik konečne presvedčil, aby sa oficiálne pokúsila raz a navždy dokázať svoju pravú totožnosť, čím by nadobudla právo na časť otcovho majetku. Jej pokus trval vyše dvadsať rokov a stal sa jednou z najdlhšie sa vlečúcich právnických káuz v histórii, no napokon sa skončil neúspešne, sčasti vďaka svedectvu istého Rakúšana, ktorý tvrdil, že bol očitým svedkom masakry.

Ako ubiehali roky, bolo čoraz nepravdepodobnejšej, že sa podarí rozriešiť túto záhadu a potvrdiť Anastasiinu identitu. Napokon v roku 1967 sa žena, ktorá tvrdila, že je princezná Anastasia, vydala za bývalého profesora histórie dokora Johna Manahana a usadila sa s ním v Charlottesville v USA pod prijatým menom Anna Andersonová. Manžel ju chránil pred nevítanou publicitou, no napriek tomu ju navštevovali ďalší a ďalší ľudia, ktorí sa usilovali s konečnou platnosťou rozlúštiť záhadu dávnych nočných udalosti v jekaterinburskej pivnici. Anna Andersonová nikdy presne neopísala udalosti tej noci. Ak by to bola urobila, tajomstvo toho, čo sa vtedy stalo s Romanovovcami azda mohlo byť vyriešené. Anna Andersonová zomrela ako vyše 80 ročná začiatkom roku 1984. Stala sa námetom dvoch hraných filmov, mnohých kníh a nespočetných novinových a časopiseckých článkov, no jej skutočná totožnosť je ešte vždy neznáma a osud Romanovovcov neprestáva byť predmetom špekulácií. Bola naozaj veľkňažnou Anastasiou ako tvrdila? Alebo pravá Anastasia zomrela pred mnohými rokmi v spŕške revolucionárskych guliek? Možno raz história odhalí skutočnú pravdu…

Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 24. 11. 1998

NUMEROLOGIA.sk
Všetko, čo ste chceli vedieť o numerológii a tarote a nemali ste sa, kde dozvedieť, sa dozviete od nás. "Tomu, kto skutočne počúva, poskytneme RADU, ostatným ILÚZIU..."