Šťuka si vypracuje obranný systém, ktorý sa ako-tak pokúša riešiť hlavný problém príťažlivých zamestnaných žien. Problém znie: ako odmietnuť prípadné šéfovo dvorenie tak, aby mi neurobil z pracoviska peklo?
Metóda záleží od šéfovej povahy.
Azda najrozšírenejším miestnym typom je tzv. šéf žoviálny. Hrmotne a s profesionálnou bodrosťou prechádza miestnosťami, potľapkáva po pleci a rád si zašpásuje: iné vtipy ako mastné nie sú pre neho vtipy. Má na ženy tradičný vkus, takže v nebezpečenstve sú najmä moletky. Keďže žoviálny šéf kurizuje rovnako hrmotne, ako šéfuje, nepostrehne jemné a dômyselné odmietanie. Šťuka tu používa skôr ľudový tón, veselé hrozby a ostrý jazyk. Nikdy sa neuráža – taká reakcia je tu nielen neúčinná, ale najmä nemiestna, lebo vyvoláva u šéfa pocit, že sa nad ním „ohŕňa nos“. Netýkavkami šéf opovrhuje, ale jazyčnice rešpektuje, keď ho odmietnu veselo a jazyčnato, zvyčajne uzavrie prímerie.
Šéf zvaný tichá voda je nebezpečnejší. Ak sa mu Šťuka páči, nebude s ňou špásovať ako šéf predchádzajúci: naopak, dá si dobrý pozor, aby jeho úmysly nik nepostrehol. Šťuka zistí, že sa mu páči skôr podľa toho, že si z nej šéf začína robiť akúsi nepostrádateľnú pravú ruku, neprestajne si ju predvoláva, vybavuje s ňou úradné veci a hľadá si zámienky, aby jej bol nablízku. To trvá nejaký čas, kým nenastane obávaný okamih: šéf si ju vyžiada na služobnú cestu.
Ak je Šťuka proti príkazu bezmocná, použije obranný systém zvaný „rodinný obranný val“, skratka ROV. Systém sa používa nasledovne:
Šéf: – Šťuková, v pondelok pocestujete so mnou a inžinierom Lapajom na komisiu do Zvolena.
Šťuka: – Do Zvolena? Výborne!
Šéf: – Som rád, že sa tešíte…
Šťuka: – Akoby nie! Mám tam svokru, (tetu, brata, rodičov)!
Po tomto vyhlásení šéf pravdepodobne zistí, že vlastne sekretárku tentoraz nebudú potrebovať. Ak už sa nedá nič robiť a šéf nemôže odvolať cestu, zariadi sa Šťuka tak, že len čo sa skončí komisia, opustí šéfa a Lapaja s ospravedlnením, že teda ide navštíviť svokru (tetu, brata, rodičov). Hodinová prechádzka v parku a po meste stačí, potom sa možno „z návštevy“ vráti. Pocit, že má Šťuka v dotyčnom meste „rodinné zázemie“, je taký nepríjemný, že šéf asi odloží pokusy o nadviazanie kontaktu na inokedy.
Ak vezme šéf Šťuku na konferenciu, zvolanú do odľahlej horskej chaty robilo by jej asi určité ťažkosti hodili sa okolo krku chatárovi so slovami: drahý ujko, zabudol si, že máš neterku?
Systém ROV sa tu použiť nedá, priamymi slovami Šťuka šéfa odmietnuť nechce (pozor na mužskú márnomyseľnosť), takže jedinou možnosťou ostáva zabrániť takej situácii, kedy by ho odmietnuť musela.
Kedy môže nastať takáto situácia?
Iba vtedy, ak Šťuka ostane so šéfom osamote.
Vyhýba sa teda tomu zo všetkých síl, pousiluje sa vytvoriť okolo seba širšiu spoločnosť, bude sa baviť s viacerými. Nikdy nezostane v spoločenskej miestnosti až do konca posedenia, do okamihu, keď sa všetci začnú rozchádzať. Nielen preto, že tak zabráni pokusom o „odprevádzanie“, ale aj preto, že od určitého okamihu sa družná zábava premení na monológy stratencov s mútnymi očami a stratí tak akúkoľvek príťažlivosť. Šťuka v tom okamihu zmizne „po anglicky“, aby to nik nezbadal a nevyvolalo to búrku protestov.
V ťažších prípadoch si Šťuka nájde tzv. Prekážku.
Žene, alebo v krajnom prípade a po starostlivom výbere aj mužovi, ktorého si Šťuka vyberie za Prekážku, musí naliať čistého vína: „Prosím vás, nepohnite sa odo mňa, alebo od šéfa – nechcem s ním ostať osamote.“ Úlohu Prekážky zohrá ochotne takmer každý: zlomyseľnosť je vlastnosť veľmi ľudská a pozerať sa na tichú zúrivosť bezmocného šéfa Prekážku zabáva. Šťuka si však dá dobrý pozor, aby o túto službu nepožiadala muža, ktorému sa páči : myslel by si, že ho Šťuka žiada, aby odstránil soka.
Šéf zvaný „ostrý chlap“ nerobí ani bodré špásy, ani nevymýšľa zložité strategické ťahy, aby sa dostal do Šťukinej blízkosti. Urobí Šťuke priamo isté ponuky a ani sa netají tým, že by jej v zamestnaní vyplynuli nemalé výhody, keby ponuku prijala. S rečami o morálke na takýto typ nemožno ísť: opovržlivo odfrkne, pozrie sa na hodinky a vyhlási „nehrajte tu na mňa naivku“. Šťuka teda zo všetkých síl premôže neodolateľné nutkanie povedať šéfovi, že je cynický idiot, a vyhlási presne v rovnakom tóne:
– Ste iste skvelý muž, ale ľutujem, som zaangažovaná inde. To povie aj ak je slobodná, aj ak je vydatá – a najmä, ak je vydatá: na argument o vernosti by takýto typ ani nezareagoval, ale iný milenec…?! Proti „inej nevere“ je bezmocný. Šťuka tak vyviazne z najhoršieho a nie je nútená povedať to, čo jedine je pravdou: že ho nechce, že sa jej nepáči a že nevidí dôvod, prečo by si s niekým mala niečo začínať len preto, že má nad ňou úradnú moc a nota bene sa nehanbí ju takto zneužívať.
A prečo by mu to vlastne nemohla povedať ? Je slobodný človek, nie?
TÁ TO OĽUTUJE
Isteže, môže to povedať, šéf sa zatvári sladko-kyslo a povie, aspoň že ste úprimná, úprimných ľudí mám rád.
A všetko je v poriadku.
Naozaj?
Ale áno, šéf je naďalej „akoby nič“, ibaže zrazu Šťuka dostáva o niečo menšie prémie, o nejaký čas je upozornená, že nemá presnú dochádzku, šéf jej s milým úsmevom vráti štvrťročnú správu, aby ju prepísala a náhradné voľno v pondelok? Ale Šťuková, tento pondelok je to celkom vylúčené, ľutujem, ale sú tu z pobočky…
Maličkosti, o ktorých vraví príslovie: sto ráz nič umorilo somára. Šťuka pochopí, že sa šéf rozhodol ju prinútiť, aby „oľutovala“.
Ak šéf sekíruje proti predpisom, možno sa odvolať a vyhlásiť otvorenú vojnu. Víťazstvo je sporné – zvyčajne sa boj končí vyčerpaním zápasiacich po nekonečných „riešeniach sporu na rozličných platformách a úrovniach, kolegami počínajúc a riaditeľom podniku končiac.
Ale taký hlúpy šéf sa už nájde málokedy: zvyčajne sa pomsta odohrá tak, že šéf začne skôr „hľadať muchy, zadrapovať sa do chýb, ktoré doteraz nevidel, a v rámci predpisov bude žiadať splniť všetko, čo je v nich pre zamestnanca nevýhodné, a zatajovať to, čo je výhodné.
Prenasledovanie je tu také sporné, že otvorená vojna by bola ešte neužitočnejšia ako v prvom prípade. Šťuka nevolí vojnu, ale svoju najúčinnejšiu zbraň: iróniu.
Počká na vhodný okamih, keď ju šéf príde najbližšie víťazoslávne vyhrešiť pred očami ostatných spolupracovníkov. Keďže to urobí – a nie prvý raz – takto verejne, usúdi Šťuka, že nieto dôvodu, aby ho takisto verejne nepokorila ona. Mlčky kričiaceho šéfa vypočuje, potom sa sladko usmeje a nevinne povie:
– Vedúci, nekričte na mňa toľko, všetci si budú myslieť, že ma prenasledujete, lebo… lebo… no viete, čo sa povráva… že ste do mňa…
Šéf najprv onemie, potom vybuchne (to si vybavíme u riaditeľa), potom tresne dvermi – a nikdy k nijakému riaditeľovi nepôjde. Pochopí, že by ten Šťukin výrok musel citovať a navždy by sa zosmiešnil.
A zosmiešniť sa, toho sa každý bojí najväčšmi. Šťuka to vie, a preto, hoci nemá nijakú moc faktickú, má veľkú moc psychologickú: iróniu.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní