Bosorka na metle za splnu Luny

Potulky krajom bosoriek

– Tá staručká vedma, bylinkárka a súbežne veštica už zomrela. Veď mala vyše deväťdesiat rokov. Nikto z jej potomkov jej vedomosti nechcel prevziať. Hanbia sa za to. Aj mne naši z rodiny povedali, aby som sa na toto radšej nepýtala. – zdôverila sa mi jasnovidná kamarátka.

Jej rodové korene siahajú do kopaničiarskej oblasti pri Starom Hrozenkove. Tej dediny, čo má povesť bosoriek a bosorákov. Navrhla som jej návštevu do rodiska jej rodičov na slovensko-moravskom pomedzí. Precítiť kraj a aspoň takto uspokojiť našu zvedavosť a v konečnom dôsledku spojiť príjemné s užitočným.

Odstraňovanie porobení a iné tipy pre domácnosť

– Prečo nie! Veď mi aj tak môj manžel hovorieva vo chvíľach, keď sa ukáže, že som mala pravdu „Ty, bosorka, vidno, že máš predkov v Hrozenkove!“ – dodala so smiechom.

V tej chvíli som si spomenula ako mi asi pred dvoma rokmi zatelefonovala, čo má urobiť so starým uchom zo svine, ktoré našli vyúdené na povale domu. Objavili ho vďaka duchovi ženy pobývajúcej v ich príbytku. Zjavila sa jej na stene verandy visiaca vo vzduchu akoby na niečom sedela a plačúca. Jej manžel potvrdil, že kedysi tým miestom viedli schody, a keď zblúdilú dušu nasledovali cez aktuálne schody hore, ukázala im dôkaz a príčinu svojho aj ich nešťastia. Duša ženy sa po spálení údeného svinského ucha z povaly, ktoré sa podľa miestnych povier používalo na privolanie šťastia do domu, stratila a priateľka začala viac akceptovať svoje schopnosti jasnozrivosti.

– Len sa musíme vyzvedať mimoriadne opatrne. Tamojší ľudia sú na túto tému alergickí. –oboznámila ma s miestnymi pomermi.

Návšteva cintorína

„ČO SME BOLI MY, STE VY. ČO SME MY, BUDETE VY.“ – prečítala som si nápis na bráne cintorína v hlave automaticky preložený do slovenčiny. Dýchala na mňa z neho pokora pred smrťou a symbolika dráždiaca mimozmyslové vnímanie, ktorej som zatiaľ nerozumela. Prekročili sme dvere bránky, zabočili do starej časti a odrazu sa zdvihol mrazivý vietor.

– Svoje schopnosti nedokázala ovládať. Našli ju nahú behať po ulici, tak ju zatvorili do blázinca. Neviem, akú psychiatrickú diagnózu jej stanovili. Ak chceš, zistím ti ju. – stáli sme nad hrobom jednej z jej vzdialenejších príbuzných. Zapálila sviečku a ja som si všimla mladý vek úmrtia na náhrobku.

– Potešila sa našej návšteve.- dodala s úsmevom jasnovidka a pokračovala v rozhovore s jej dušou.

Cestou k autu som dôkladne sondovala, či sa niektorá zblúdilá duša z cintorína na mňa nenalepila. Nie. V aute sme si urobili malý piknik a pokračovali v ceste.

Veštica v uličke pred starou colnicou

Kamarátka, známa obrovskou zbierkou návštev u rôznych veštíc, bosoriek a čarodejníc, mi nezdvíhala telefón. Ďalšia nás navigovala k domu so zelenou strechou a plotom k žene veštiacej z kariet.  Vraj tá stará pani, čo dobre vykladala osud z vosku už zomrela a nevie, či jej dcéra to zdedila po nej.

„Som v Hrozenkove a chcela som vedieť, kde je to veštenie z vosku.“ – napísala som jej predsa esemesku a o chvíľu čítala odpoveď.

„Zlatka, ten vosk (sme sa zhodli) je kravina a veľa pýta, ale ešte pred colnicou odbočka doprava a hneď dom na kraji je dobrá, len neviem, či sa k nej neobjednáva, skús.“ – dostala som rovnaký tip. Asi znamenie.

– Povězte, co máte, lebo mám aj inakšju robotu!- nešetrila nás osemdesiatročná babka. – Vy věříte na duchy?! Ak vás gniavi, tak nejezte na noc maso a choťte dochtorovi.

Neprivítala nás ako jasnovidec mňa pred rokmi: „Vy buď veštíte, alebo budete veštiť.“ Ako typický jasnovidný nedokázal rozlišovať informácie v časovom slede. Iba ich čítal z Kroniky Akáša ako prichádzali.  Ona fungovala na princípe nakopírovania podvedomia klienta do toho svojho a následného čítania v sebe.  Cigánske vykladacie karty miešala a vykladala rovnako ako iná moja priateľka pochádzajúca z pokolenia vediem v lazoch pri Bytči.

– Nepočúva dobre svoje podvedomie. – skonštatovali sme po odchode s priateľkou. – V minulosti musela byť dobrá. Jej dcéra na výklad zareagovala detsky prostoreko: – Klame! Poďme na Žitkovú.

Černá a Chupatá

– Tam kedysi býval môj dedo. – ukazovala mi Inka dom na jednom z hrebeňov Bielych Karpát za obcou Žitková. Chlad sa nám zarezával ukradomky a hlboko do záhybov pod teplým oblečením. – Kedysi tadiaľto neviedla asfaltová cesta a tento dom je tu celkom nový. – čudovala sa – Volajú to tu Černá.

– Pamätám si z rozprávania, že raz im ochorela krava. – pokračovala rozvíjajúc klbko poznania – Zapálili sa jej vemená, nemohli ju podojiť a ani zverolekár si s tým nevedel poradiť. A volať zverolekára v tej dobe, to bolo niečo! Tak prišla na rad Chupatá. Tak ju volali, neviem prečo, keď sa volala Gabrhelová. „Vítku, máš pod prahem kosti.“ – povedala. Dedo na tom mieste kopal a kosti aj vykopal a spálil. Krave dali bylinky od nej a uzdravila sa.

– Francek, syn Chupatej sa občas v krčme preriekol, že ona má knihu a potom veľavýznamne mlčal. Ťažko povedať, či hovoril pravdu alebo si vymýšľal, aby sa ho báli. Napadlo ma, či tie kosti tam kedysi nedala zakopať práve ona. Naši sa totiž sem sťahovali z blízkej dediny. Ani tento dom nepostavil dedo. Aj preto mohla vedieť, že sú tam zakopané a že môžu škodiť novým majiteľom. Vieš, tieto dedinské bosorky robili mágiu bez rozlišovania toho, či je biela alebo čierna. Plnili len želania ľudí. Oni nemôžu za to, čo od nich ľudia vlastne chcú.

Bosorky, mágia a etika

– Tu však vyvstáva filozofická otázka: „Kto je väčší vinník? Ten, čo zbrane hromadného ničenia vyrába, alebo ten, kto ich použije?“- usmiala som sa na ňu a pripomenula jej vetu z jedného z psychotronických seminárov.

– Jedna z mojich klientok navštívila pred mnohými rokmi tiež čarodejnicu z oblasti Starého Hrozenkova. Možno to bola aj práve táto, čo ju spomínaš ty. Vypýtala si recept ako získať lásku muža, do ktorého sa zamilovala. Pamätám sa ako mi hovorila: „Zamiešala som mu to do kakaa.“ Neželajte si vedieť čo. Ak milujete tento nápoj, mohlo by sa stať, že ho už nikdy v živote nevypijete,- pozrela som nenápadne očkom na malú všetečku. – „A ono to funguje. Získala som ho. Ale za akú cenu! Prekliala nás jeho bývala a v deň našej svadby sa obrad zrušil, potom som mala ťažkú autonehodu, všetci priatelia ma opustili a on teraz sedí v base za niečo, čo neurobil. Aj napriek všetkému zlému a tomu, že voči sebe cítime viac nenávisť ako lásku, sa nemôžeme od seba odlúčiť. Niečo nás drží spolu.“ Odporučila som jej pani pri Prievidzi, aby si to dala zrušiť, ale neurobila nič. Každý z nás má slobodnú voľbu, čo urobí so svojim životom.

Žitkovské bohyne

– Mami, Drahuškina cera a vnučka je tady.- ohlásil nás usmievavý gazda. Ich Kuťo od šťastia skučal. A vyžadoval si neustále hladkanie od dievčaťa.

– Tam je to Na Dolinách pred colnicu dom od domu. Lacný výdelek. – mávla rukou stará pani Brosdíková nad našou otázkou o hrozenkovských vešticiach a liečiteľkách. Pochutnali sme si na pravom žitkovskom koláči, ktorý chutil ako domáca vylepšená verzia moravských koláčov z obchodu. Vypočuli sme si ponosu na strašný ruch, ktorý tam vládne občas počas víkendov, keď prídu chatári z mesta, Inka sa dozvedela ešte viac o svojich žijúcich príbuzných, mŕtvych predkoch, prehodnotila svoje postoje a pobrali sme sa ďalej.

– Choďte za Štefinu, ona možno něco bude vědet. – a my sme sa pobrali späť do doliny.

Zastavili sme pri drevenej ohrade s miestnymi osadníkmi. Hrdzavý kôň Pejko sa naháňal s dvoma malými neposlušnými psami a jedna mladá dievčina hladila sedemtýždňové šteniatko.

– Prosím, vás, kde by sme našli pani Gabrhelovú? Vraj sa tak nevolá, len si hovorí Gabrhelová. – skúšali sme a dostali odpoveď.

Vošli sme do označeného dvora a pozdravili muža s košom drevených polien. Bolo evidentné, že niečo vie, len nevie, či o tom môže rozprávať. Tak nahodil ironickú masku neveriaceho muža a poslal za nami svoju manželku. Babička je vraj chorá a v tejto oblasti už nikoho, kto sa zaoberal veštením a mágiou, nenájdeme.

– Tí, co byly opravdu pocitví a dobrí, tak už nežijí. Tí ostatní vám budou vyprávět bludy. V knižnici v Uherskem Brode hledejte knihy Studánky alebo Žitkovské bohyne – autor Jirí Jilík a dozvíte sa, co potřebujete. – vyprevadila nás napokon.

– Tá má ale silu! – veľavýznamne sme sa na seba s priateľkou pozreli. – A že bosorky už vymreli…

Dáva to zmysel…

– Už konečne rozumiem tomu, čo ti veštila v kartách, Mišenková. Dnešný deň. Všetko sedí. – skladala priateľka čriepky leporela nad horúcou polievkou v Motoreste. – Mám pocit, že je to dnešným dňom medzi našimi rodmi vyrovnané. Keď si to premietnem z toho logického hľadiska, tak je odo mňa možno hnusné nechať na poslednej návšteve ducha, ktorý starej pani privodí smrť a zavolá si ju na druhú stranu, no pocitovo sa vo mne rozhostil pokoj.

– Všimla si si, že súčet číslic oboch domov – veštice aj čarodejnice – je 13, čo symbolicky predstavuje smrť? – nadhodila som. – Prišli sme odviesť nespokojnú dušu tvojej pratety do svetla. Zblúdilé duše nepoznajú čas, tak náš pobyt na cintoríne vnímala ako pohreb, piknik v aute ako kar, počas tvojho šoférovania dávala najavo, že chce už naozaj zomrieť. Až kým sme ju nedoviezli k niekomu, kto jej to želanie môže splniť a kruh sa uzavrie. Dokonané.

„ČO SME BOLI MY, STE VY. ČO SME MY, BUDETE VY.“ – zamyslela som sa.

Kultúra, v ktorej „nadprirodzené schopnosti“ sú bežnou súčasťou života, vymiera s vymieraním generácii a tá ďalšia si vytvára novú kultúru. Tentoraz sme naozajstné bosorky, čarodejnice, strigy možno nenašli. Aspoň v tom mystickom slova zmysle. Samozrejme, ak za bosorku nepovažujem každú ženu, čo drží pevne v rukách opraty rodiny. Zato malebný kraj kopaníc, priateľské zvítania a srdečnosť v srdciach jednoduchých ľudí – áno.

Zlatica Mokráňová, vytvorené 15.12.2009

NUMEROLOGIA.SK
„Tomu, kto skutočne počúva, poskytnem RADU, ostatným ILÚZIU…“